31.10.2009 - Slovensko-český tím počas voľného dňa v Argentíne

Velryba-niekolko tonovy kolos sa pred nami zdvihla do vysky, zafucala- aj povestny vodotrysk sa konal (dokonca Monika schytala nieco aj  do tvare) a ladnym pohybom  znova vklzla pod hladinu. Narobila samozrejme  poriadne vlny, az sa lod "roztancovala". Videli sme ich niekolko, predvadzali sa nam, v plnej parade. Vzrusujuce bolo to, ze sme nevedeli, z ktorej strany "zafuci" a ked plavala popod lod, len som verila, ze je natolko inteligentna a senzory jej nedovolia , vynorit sa.

Nestihali sme fotit, boli to okamihy, ale podarilo sa zachytit, aj ked bola nad vodou .

Presuvali sme sa po oceane, vypli motory a cakali. Ked sa zacala lod intenzivnejsie kolisat, bola to indicia, ze velryba je na blizku. Cele to divadlo sme sledovali asi hodinu.

Inac, velryba ako taka, nie je krasavica. Na jej tele cudzopasia zivocichy a tie je na krase nepridaju.No v prirode ma vsetko svoj poriadok, cajky striehli tiez na vynorenie velryby, aby si zobli z jej „okrasy“.

Okrem ineho zazili sme takuto prihodu - v mori plavala igelitova taska. Pomocnik kapitana zobral podberak a nezelaneho „hosta „ z  mora vylovil. Pacilo sa nam vsetkym, ze im nie je lahostajna ekologia a odmenou mu bol potlesk od nas nadsenych pasazierov.

Vracali sme sa popri pobrezi, kde si odpocivali „sea lions“- morske levy-tulen s hrivou ako ma lev,

rozne druhy vtakov-

Na breh sme sa dostali opat za pomoci traktora.

Obed sme strovili i v pristavnej restauracii a po osviezeni a malom oddychu sme pokracovali v ceste.

Smerovali sme na najsevernejsi cip poloostrova – Punta Norte, kde na nas cakali lenive tulene.

Po vychodnom pobrezi smerom na juh   sme sa dostali do Caleta Valdes – pokojne miesto pre pinguinov-tucniakov, tulene a vtaky. Tu sme mali moznost nafotit ,ako si mama-tucniak zobacikom posuva pod seba vajicko, aby ho hriala a chranila.

Nedaju sa slovami opisat zazitky , fotky viac priblizia nezabudnutelne okamihy.

V bezpeci auta, spoza okna sme sledovali dive kone, lamy, ovce, pstrosov, zajace, aj take cudne zvieratko s pancierom(musim zistit jeho meno, pripminalo rychlu korytnacku). Nie raz sofer zbadal za jazdy zvieratko, otocil sa na sirokej ceste a pomaly sa k nemu priblizil.

Cestou nazad uz sme podriemkavali, ked znova prudsie spomalil, myslela som, ze znovu nejaky druh, co sme este nevideli. No, mylila som sa. Pri kraji cesty bolo odstavene „cerstvo“ havarovane auto. Sofer prejavil ludsku spolupatricnost , zastavil a siel sa presvedcit, ci nepotrebuju pomoc. V okoli auta uz nebol nik pritomny , niekto pred nami pomohol a posadka vozidla uz bola v bezpeci.

Aj my sme sa bezpecne dostali do hotela a po veceri plni excluzivnych zazitkov, sme sa ponorili do sna. Na druhy den nas cakali ine zazitky pri sachovniciach.